Pamätám si na ten horký okamih, keď som videl ako si dospelé ženy dokázali na takúto túru obuť tie najsubtílnejšie topánočky čo vyzerajú ako baletné cvičky. Nevadí. Ja a moja priateľka Klára sme mali tie najväčšie vybramy a v pláne prejsť celou planinou až na juh a tam po rovnakých rebríkoch zliezť dole. Čím bližšie sme boli k stredu, tým užšie boli chodníky, les hustší, ihličnatejší a samozrejme ubúdalo aj turistov, až sme ich prestali stretávať úplne.
Celkom vážne sme sa začali zaoberať myšlienkami na sex v prírode bez zvedavých pohľadov, až tak tam bolo pusto, ale nakoniec sme to, nechápem prečo, nechali tak. Po desiatom kilometri sa naše rozhovory začali skracovať, až sme sa takmer úplne odmlčali. Počuli sme len dupot trekingových topánok, šušťanie riflí a vlastný dych.
„Moment“, prerušila ticho priateľka. „Ako to, že nepočujeme žiadne vtáky? Predtým ich bolo počuť všade.“ Dobrá poznámka, prečo vlastne? Netuším.
Klára má dobrý sluch pretože zle vidí. Ja vidím dobre, ale od hlasnej hudby mám zase pokazený sluch. Nič menej, obe naše prednosti nás možno zachránili. Vtedy sme totiž nevedeli to, čo nám neskôr povedal domáci lesník. Že keď je úplne ticho v lese, na blízku je nejaká šelma.
„Niečo tam šuchoce, niečo tam je, nejaká srnka,“ povedala Klára. Ten šuchot som nepočul ale zato som jasne uvidel. Asi v 30 metrov od nás sa nám priamo do cesty blížila tá srnka.
Statný, viacmetrákový medveď v nás vyvolal stuhnutie. Hýbal sa obdivuhodne ladne, ako v prírodopisných filmoch, ale to nebol dôvod našej náhlej spazmy. Hrôza a des mi vydrali z úst slovo „padáme“. Zobral som Kláru za ruku a po vlastných stopách sme ubehli asi 100 metrov za 20 sekúnd. Počas nich mi prebleskovali v hlave obrazy, ako ležím s roztrhnutým bruchom, Klára na strome sa snaží zavolať záchranku, ale nie je signál... a potom sa medveď začína šplahať za ňou. Stop. Zastavili sme sa, obzreli. Maco šiel zrejme svojou cestou. V šoku sme miesto stretnutia obehli, ale teraz sme už kecať neprestávali. Svoje žvatlaniny sme púšťali do toho ticha poriadne nahlas. Pamätal som si, že hluk odplaší medveďa, pretože vraj najhoršie je ho prekvapiť keď ste ticho, ako sa nám to práve stalo. Ešte že má Klára taký dobrý sluch.
Šok ale trval. Ako mestské deti sme túžili po civilizácii. Po asi dvoch hodinách chôdze sme sa vytrasení náramne potešili, keď sme začuli hudbu z malej nalievarne pri lanovke, ktorá lenivých turistov vozila z južnej strany planiny dole do dediny.
Pamätám si dodnes tú pesničku, ktorá bol pre nás majákom civilizácie. Desmod a ich Vyrobená pre mňa. Blížili sme sa za tým sladkým zvukom, za prvým ľudským slovom, ktoré sme začuli, dokonca to boli slová o láske k žene, spievané s precítením...
Vďaka nemu sme bufet našli a hneď si dali po slivovici a kofole, radšej po dvoch slivoviciach. Zabrali sme sa do rozhovoru o tej našej udalosti a po desiatich minútach som si uvedomil, že tá pesnička stále hrá.
Asi nejaký megaremix. „...zostanem do smrti sáááám...“. Znelo nahlas z mohutných reproduktorov a mne začalo byť opäť tiesnivo. Sladkosť civilizácie akoby začala dostávať kyslastý tón. Veď iba blb by zostal kvôli takej blbosti, že ho domietne nejaká fiflena, do smrti sám.
A tá pesnička stále hrala. Dávali si ju dookola pološielené štredoškolské brigádničky a zjavne neplánovali prestať. Zázračná záchrana z hororu sa začala opäť podobať na horor. Pochopte, že to sa nedá zvládnuť. Tie stredoškoláčky sa pred mojimi očami zmenili sa na divé fúrie, ktoré mučia nič netušiacich pocestných s cieľom vysať z nich posledné zvyšky duchaprítomnosti a urobiť z nich bezduché tvory.
„... dúfam že, nie si z vesmíru, na návšteve na pár dníííí ... dúfam že ak nás prichytia, nás nezabijú oboch...“. To akože dúfa že majú zabiť iba ju? Dostával som sa do zvláštneho stavu, a možno by som sa aj zbláznil, keby nezasiahla Klára. „Pred chvíľou sme v panike zdrhali pred medveďom, nie je táto zvuková pasca oproti tej šelme lahoda?“ A fakt! Musel som uznať, a doteraz uznávam, že počuť 15 krát pesničku Vyrobená pre mňa od Desmodu, je lepšie, ako stretnúť v hustom lese obrovského medveďa.
Vďaka medveď.
